Bajkom Vtáčnik

1346 m.n.n

Priznám sa,že tieto strany nášho okresu ma nikdy nepriťahovali. neviem čím to je (bolo) ale vždy som inklinoval k viac k tým severným stranám. Musím však uznať, že to bola chyba. Prvý krát som sa o tom presvedčil keď som bol na cyklotúre na Veľkom Griči. No a teraz už 100% viem, že musím  venovať viac pozornosti aj pohoriu Vtáčnik. 26.10.2013 sme rozhodli vyšliapať na dominantu tohto pohoria - vrch Vtáčnik. Najvyšší vrch v našom okrese a ja som na ňom ešte nebol ani na pešo. 

Vyrazili sme z Prievidze dvaja a v Opatovciach sa pridal tretí parťák. Po cyklochodníku z Opatoviec sme sa dostali do Novák, kde sme prešli ku bani a poza haldy poľnohospodárskou cestou do Lehoty pod Vtáčnikom. hneď na začiatku dediny nás smerovník poslal na Sekaniny, ktoré sú takým výstupným bodom. Bolo to pohodové šlapanie po asfaltke. Počasie bolo geniálne. Slniečko hrialo, ale zároveň sme sa nepiekli ako v lete. Ideál. Vyšli sme na Sekaniny pod vlek, kde sme stretli asi 50 poľovníkov. Bola tu veľká poľovačka, nechceli nás pustiť do hry. Vraj to aj v rozhlase bolo. Nuž asi by sme išli aj napriek tomu. Našťastie však dobrí ľudkovia z Lehoty nám navrhli, že nás na Prage V3S známej "vetrieske" vyvezú na Vrvravu, ktorá je už nad poľovným revírom a tak  nebudeme zavadzať a zároveň sa vyhneme nebezpečenstvu - opitý poľovník by sa určite čudoval, že čo robí ten jeleň v zelenom tričku na bicykli.... :-). Z Vrvravy, kde sme sa najedli, sme pokračovali po zelenej značke ďalej. Chvíľu sme pedálovali, chvíľu tlačili aj niesli bicykle. Sem tam sme si oddýchli. Dostali sme sa až na Malú Homôlku kde sa zelená značka spájala s červenou. Odtieľto to bolo také pohodové vozenie až pod vrchol, kde sme opäť museli vziať bicykle na chrbát a vyniesť "tátoše" až hore. Tu nás už čakal výhľad aj na prievidzkú stranu aj na žiarsku. Bol síce opar, nebola až taká dohľadnosť ale na tom pocite, že sme hore nám to nič neubralo. čo to sme pofotili, prezliekli sa a najedli. Na vrchole sme stretli niekoľko turistov a partiu zrejme podnapitých "tiež turistov", ktorí hulákali, snáď na celé pohorie Vtáčnika. Okupovali miesto na vrchole pri kríži, takže okrem toho, že som si odfotil aspoň hríbik sme sa moc nezdržiavali. Nasledovala časť, po ktorej každý cyklista slintá a to parádny zjazd po náučnom chodníku až do Kamenca pod Vtáčnikom po modrej značke. Zjazd bol miestami zákerne technický, miestami cez napadané lístie neviditeľný a miestam ako ukážkový zjazd po úzkych "singláčoch" (úzky chodníček). Neviem ako ten zjazd opísať, skratka kvôli nemu na Vtáčnik pôjdem rád znova a znova. Celoodpružený bicykel mi poskytol dostatok pohodlia a kotúčové brzdy a široképlášte pocit bezpečia. Aby som tu len nepísal, pridávam aj moje prvé celkom pozerateľné video a niekoľko fotiek.
ODKAZ NA VIDEO - možnosť prepnúť do HD kvality.

Občerstvenie po vývoze na V3S-ke, pri chate na Vrvrave(foto: Ivan Dado)

Stroj pekelný(foto: Ivan Dado)

A už šliapeme..(foto: Ivan Dado)

(foto: Ivan Dado)

A nosíme...(foto: Ivan Dado)

Ako z cyklistického magazínu (foto: Ivan Dado)

 Prechádzka Gaderskou dolinou

Dnes som navštívil miesto, o ktorom som už počul už veľa krát. Gaderská dolina, ktorá je súčasťou Národného parku Veľká Fatra. Súčasťou doliny je aj zrúcanina Blatnického hradu. Vyrazil som v zložení mama, Katka, Zuzka a ja. Auto sme odstavili v dedinke Blatnica, kde môžte vidieť dom v ktorom sa narodila poetka Maša Haľamová alebo dom, kde pôsobila prvá slovenská botanička Izabela Textorisová. Okrem spomínaných sa tu nachádza aj barokovo-klasicistický kaštieľ postavený v prvej polovici 18. storočia a niekoľko pôvodných domov.

My sme začali našu cestu od parkoviska pri pamätníku SNP. Odtiaľto vedie celou dolinou asfaltka rôznej kvality, v dĺžke okolo 7,5 kilometra. Je to príjemné stúpanie popri potôčiku a určite sa sem oplatí ísť viac na jar, keď všetko kvitne a zelená sa. Po polhodinke kráčania sme sa odpojili na značku k zrúcanine. Bolo to nenáročné stúpanie lesnou cestou. Na zrúcanine prebieha rekonštrukcia, takže v okolí je trochu neporiadok, ale dôležité je, aspoň je záujem zrúcaninu udržiavať. Nachádza sa tu výhľad na celú dolinu a okolité kopce, kde to hýrilo farbami jesene. Zvažnicou popod hradné steny sme sa vrátili na asfaltku a pokračovali hlbšie do doliny. časovo nám to trvalo dokopy okolo dvoch hodín. Cestu stále lemuje potok, ktorý prechádza z jednej strany na druhú. Koniec doliny označený hríbikom nás naviedol do ďalšej doliny, tentokrát Dedošovej. Na hríbiku sme sa dočítali, že iba 8 minút chôdze vedie k Čertovej bráne. Tak sme teda ešte ten kúsok vybehli. Naozaj to stálo za to. Určite sem treba prísť na jar a takisto sem musím zavítať aj bicyklom, nakoľko sa jedná o nenáročnú trasu. Stretli sme tu cyklistou, rodičov s malými deťmi, dôchodcov s paličkami a aj mamičky s kočíkmi. Musím uznať že Národný park Veľká Fatra ma čím ďalej tým viac chytá za srdce a myslím, že do budúcna budú moje turisticko-cyklistické kroky smerovať práve sem, nielen preto, že je to nádherný kus Slovenska, ale aj preto, že je to "akobys kameňom dohodil". Fotografie mám iba z kamery Gopro, bohužiaľ sa mi stále nedarí zaobstarať si objektív "do prírody"...snáď čoskoro :-)

Strážov 12.10.2013 - 1213m.n.m

Pekne pozdravujem, milí čitatelia!

 Možno ste sem tam postrehli, že uverejním tzv. foto-blog z leteckých dní, z rôznych kútov Slovenska ale aj z poza hraníc. Lietadlá sú jeden koníček, ale rád by som dostal do popredia aj moju druhú, celkom obľúbenú aktivitu (jednu až dve) a to turistiku a horskú cyklistiku. Máme nádhernú prírodu a to je neoceniteľný dar.

Fototechniku síce mám, ale nie moc na fotenie prírody. Okrem toho vláčiť ešte do kopca aj ťažkú zrkadlovku s objektívom sa mi nechce. Fotím telefónom. Nehanbím sa za to, veď doba je pokročilá, dnešné smartfóny smelo konkurujú digitálnym kompaktom. Okrem toho som začal používať aj kameru Gopro2 ktorú netreba nejak zvlášť predstavovať. Dnes 12.10.2013 som ju skúšal prvý krát, aj keď iba na fotenie, ale plánujem do budúcnosti aj natočiť videá, hlavne z cyklistických výjazdov.

Môj prvý fotoblog ohľadom týchto záľub je z kopca Strážov, ktorý sa nachádza v rovnomennom pohorí "Strážovské vrchy". Toto pohorie zasahuje aj do nášho okresu a najznámejším kopcom v tejto časti je Magura. 

Na Strážov sme vyrazili z dedinky Zliechov, po červenej turistickej značke, ktorá sa nachádza pod kopcom. Doviezol nás tam zájazdový autobus z Bojnickej nemocnice (mamina organizovala). Začali sme teda pochodom cez dedinu v hojnom počte. Ja som sa držal pri svojej priateľke a mame. Celkovo sme zdržovali vo väčších skupinách, lebo nám bolo oznámené, že v okolitých lesoch je veľký výskyt nášho obľúbeného medveďa hnedého (ale nevideli sme ani stopu ani "kopu" :-) ). Stúpali sme do Sedla pod Strážovom (1030m.n.m). Odtiaľ to bol už len kúsok na Lúku pod Strážovom (1130m.n.m). Na samotnú výhliadku z vrchu Strážov to trvalo odtiaľto iba 10 minút pohodovej chôdze. Do vrcholovej knihy sme sa zapísali vo výške 1213 m.n.m. Nenáročný výstup, aj keď miestami strmý a hlavne klzký nám trval 2:08 aj prestávkami na pitie a vydýchanie. Na vrchole bolo bohužiaľ hmlisto, aj keď sem tam sa výhľad odkryl. Avšak k dobrej nálade a dočerpaniu energie nám to stačilo. Po spoločnom fotení sme sa vybrali nazad na Lúku pod Strážovom a ďalej do Čičmian. Bol to pekný zostup, aj keď cez napadané lístie nebolo vidieť kam šlapem a tak som sa pár krát pošmýkal. Našťastie bez pádu. Prišli sme na križovatku zelenej a červenej turistickej značky. Pokračovali sme stále po červenej - Cesta hrdinov SNP. Z prevažne listnatého, do zlata sfarbeného lesa, sme zišli poľnú cestu. Po pol hodinke kráčania sme sa dostali do cieľa -obce Čičmany. V miestnom pohostinstve v penzióne Javorinka sme si dopriali pár zaslúžených dobrôt v podobe vynikajúcej domácej kapustnice, vyprážaného oštiepku či bryndzových halušiek.

Bola to ideálna turistika  na skracujúce sa jesenné dni. Farbami to len tak sršalo a tak pridávam aj niekoľko fotografií a odkaz na záznam z trasy: Záznam -Strážov