Krížna - Ostredok

Upozornenie: Keďže ochranári sa rozhodli zakázať bicyklovanie po hrebeni Veľkej Fatry, tak všetky postavy v tomto článku sú vymyslené, fotky sú dobrou prácou grafika a celé je to vymyslené :-)

Po minuloročných skúsenostiach som si zariadil odvoz na Šturec, nakoľko je to 40 km a úplne zbytočná strata energie - teda pokiaľ nie ste rodený dupač a nedávate 100 km a viac na jeden výjazd. Je to krásny výjazd, ťažký na kondičku aj na techniku, no všetko to kompenzuje krása Veľkej Fatry, holé kopce, úzke chodníčky, ovečky a výhľady do blízkeho i širokého okolia.

Môj ocino bol taký láskavý, že ma naložil ráno o ôsmej do auta aj s bicyklom a vyviezol do sedlo Malý Šturec, odkiaľ vedie červená TZ až na horský hotel Kráľova Studňa 1300m.n.m. Je to pohodové stúpanie po štrkovo - kamennej zvažnici, až na jeden úsek, kde musím bajk niesť na pleciach. Na hotel to trvá pohodovým tempom asi hodinu. Moji parťáci - dupači vyrazili o siedmej z Prievidze na bicykloch, takže na hoteli som ich chvíľu čakal. Dal som si malé pivo, usušil tričko a vychutnával si horský vzduch. Neskôr som si dal ešte kávu na povzbudenie a to už prišli chalani. Oddýchli si a spolu sme vyrazili smerom na Krížnu. Prvé stúpanie a ja už tlačím, chalani si to dávajú ako nič... Prešli sme okolo prameňa "Kráľovej studne" napájadla oviec. Stúpanie pokračuje v strmom profile po rozbitej, kamenno-hlineno-štrkovej ceste. Cestou sa predo mnou otvára panoráma hrebeňa Veľkej Fatry, vidím vrchol Ostredku, potím sa, tlačím a fučím ako lokomotíva. Dupači mi zmizli už z dohľadu - počkajú na Krížnej. Konečne sa tam dovalím aj ja. Poriadne tu fúka, skupinky turistov sa fotia pri turistickom hríbiku s pozadím komunikačnej stanice armády SR. Vypijem Isostar s nádejou, že mi pomôže do ďalšieho šliapania. 

Nasleduje výživný zjazdík po holých lúkach hrebeňa, čo dodáva energiu, prichádzame na chodníček, ktorý smeruje na najvyšší vrch Ostredok 1592 m.n.m. Snažím sa, no nohy nie a nie sa krútiť, tak opäť zosadám. S bicyklom na pleciach obieham pár turistov. Ostredok - hurá, najvyšší vrch Veľkej Fatry zdolaný, aj keď nie v sedle. Z Ostredku nasleduje opäť výživný zjazd a ťažké technické pasáže, po ostrých skalách. Sem tam zachytím pedálom o kamene a korene. Tu sa ukáže, kto má aké skúsenosti a techniku. Naťahujem pre istotu chrániče na kolená, sadám na bicykel a po dvoch metroch končím na kolenách. Šťastie. Kúsok sa veziem, sem tam skočím zo skaly, preletím cez korene, zosadám, prenášam, nadávam, teším sa...všetko naraz....

Schádzame k hríbiku Chýžky. Trochu vytrasený, vidlica a tlmič dostali zabrať. Natrhnutý plášť našťastie drží stále dušu vo vnútri. Pozriem vpravo, dolu do doliny, ovečky sú v ohrade a čudujem sa, že čo je to tam za veľkého psa. Zrazu počujem krik, bačovia dvíhajú ruky, pískajú, ďalšie dva psi bežia za tým veľkým. Zrazu si uvedomujem, že ten veľký pes, pes nie je. Je to medveď. Beží preč, smerom do doliny, pastierske psy sa púšťajú za ním. Od nemého úžasu stojím a pozerám na to divadlo. Chalani medzitým zmizli z môjho dohľadu, tak sa snažím ponáhľať za nimi, aj keď to ľahké nie je. Traverzujeme Ploskú do sedla pod Borišovom. 

Tu sa delíme, chalani pokračujú do Ružomberku, ja mám dosť, balím.  Moje stopy pokračujú na Chatu pod Borišovom. Je tu plno Rusov, Čechov samozrejme a nejakí našinci. Dávam si pol litra kofoly za dve eurá a mierim po modrej TZ dole do Necpalskej doliny. Zo začiatku sa jedná o krásny zjazd, cez korene a kamene, pár pekných skokov. Prichádzam do lesa, ku schodíkom. Idem dole, zrazu skok a dopad do blata. Ako som do toho blata dopadol, tak som v ňom ostal. Nejak som sa odopol z pedálov, prebrodil blato v tretrách a bicykel som niesol až dole ku lesnej ceste. Celá trasa "po modrej" bola súvislá vrstva blata. Prichádzam k lesnej ceste, sadám na bajk a čakám ma 10 km zjazdu. Nuda. Široká cesta, sem tam rozbitá, sem tam štrk. Rýchlosť okolo 40 km/h sa ustáluje takmer na celú dobu. Obieham pár ľudí na prechádzke. Zišiel som do Necpal, po červenej cykloznačke sa presúvam do Blatnice. Odstavím to na parkovisku pri ústí Gaderskej doliny. Idem si dať kofolu, vypínam GPS a čakám na odvoz. 

Veľká Fatra je raj pre cyklistov, ale nie všetky trasy a nie pre všetkých cyklistov. Preverí sa tu vaša kondícia a zručnosť. Mne sa ukázalo, že som sa poriadne precenil. Avšak, hanba nie je tlačiť, alebo niesť bicykel, ale ostať doma a nespoznávať. Slovensko je krásne, je čo spoznávať. Veľaká Fatra je nedotknutá človekom, pasú sa tu ovce, naháňajú ich medvede, tých zas naháňajú psi a tých zas bačovia :-) Dozbajkovania priatelia :-)

Odkaz na záznam trasy: Šturec-Kráľova Studňa-Krížna-Ostredok-Chata pod Borišovom-Blatnica

Nasledujúce fotografie nafotil Ivan Dado:

Jánošíkove diery + Malý Rozsutec

Jeden z najkrajších kútov Slovenska, ktorý som doteraz navštívil. Jednoznačne. Lezenie po rebríkoch, lávkach a reťaziach, osviežujúci vzduch aj voda. K tomu krásne tvarované skaly, do ktorých sa voda zarezáva už roky. 

Posledný týždeň ľudia riešili, aká strašná katastrofa sa stala vo Vrátnej a ako je príroda zničená...aspoň majú noviny o čom písať, miesto politikov, pseudocelebrít a sliepok zo šoubiznisu :-) Na "fejsbúkovej" stránke o Malej Fatre som sa dočítal, že najlepšie, čo môžme urobiť, je prísť do tejto oblasti a pozrieť sa na to, že život a realita je niekde úplne inde ako píšu "noviny". 

Hlavný dôvod našej návštevy boli narodeniny mojej Katky, ktorej som sľúbil výlet. Doprevádzala nás moja mama - najväčšia turistka z rodiny. 

Vyrazili sme ráno o siedmej z domu a tesne pred deviatou som si už zaväzoval vibramy pred hotelom Diery v Bielom Potoku - časti Terchovej. Parkovisko sa pomaly plnilo, kúsok vedľa sa predsa konal folklórny festival. Pred tým než sme vyrazili sme dali ešte kofolu v bufete, vzali si mapu a naplánovali túru.

Rozhodnutie ísť veľký okruh sa nakoniec ukázalo ako najlepšie. Trasa viedla následovne - Hotel Diery-Ostrvné-Podžiar-Pod pálenicou-Medzirozsutce-Malý Rozsutec (iba ja)-Osada pod Rozsutcom-Hotel Diery.

Prvá časť, vedúca po lávkach a rebríkoch mi ušla veľmi rýchlo. Preskakoval som cez potok, po kameňoch, zabával sa, dobíjal baterky. Naozaj tam človek stratí pojem o čase a užije si prírodu. Dosiahli sme sedlo Medzirozsutce, kde sa nám vyskytol pohľad  na Malý Rozsutec a okolitú prírodu. V pozadí trčal do priestoru Choč, ktorý sme navštívili v minulý rok. Dali sme si malú prestávku na občerstvenie, doplnili sme tekutiny a ja som sa rozhodol, že to vybehnem ešte hore na Malý Rozsutec, ktorý zas tak malý nie je :-) Cesta hore viedla kúsok lesíkom po uvoľnených kameňoch, čo rozhodne nie je pre moje členky. Prešiel som úsekom bez zranenia a dostal som sa pod reťaze. V tomto mieste sa nazbierala skupinka maturujúcich bratov Čechov, ktorí v sandálkach a teniskách rozmýšľali ako ísť hore - viď jim nikto neřekl, že prí třeba do lesa pořádny boty. Zopár jedincov sa driapalo po reťaziach hore, celou váhou sa na reťaz zavesili a tak mňa to hodilo o stenu. Trochu som mu vyčistil žalúdok a povedal mu, že reťaz je tam na to, aby sa človek za ňu chytil a pritiahol sa, nie vešal sa na ňu celou váhou, bez ohľadu na to, kto je pred ním a za ním. Vytiahol som sa hore už bez problémov. Na vrchole to už bolo iné kafé. Krásny výhľad do širokého okolia, na protiľahlý Veľký Rozsutec a aj kúsok Vrátnej, kde bolo vidno zosunutý svah. V smere na Choč sa blýskalo a hrmelo a to bol dosť dobrý dôvod pustiť sa naspäť za dievčatami, ktoré ma medzitým čakali pod kopcom. Na zostupe som narazil na rovnaký problém ako cestou hore - Ty vole já to neslezu - si ďeláš prdel - to si ďeláš kozy vole - našťastie boli takí ochotní, že ma pustili pred nich. Povedal som, že ide búrka a že nemám v pláne zmoknúť na skale, pri kovovej reťazi, keď v tom zahrmelo ako pri výbuchu bomby. Myslím, že potom išli už aj oni dole rýchlejšie. Zišiel som za Katkou a mamou, ktoré zatiaľ zistili, že Malý Rozsutec sa dá pekne obísť a napojiť sa na chodník, ktorý vedie naspäť do Bieleho potoka k hotelu Diery. Zostup bol pre mňa najnamáhavejšia časť celej túry, nakoľko moje koleno odišlo do večných lovíšť už po prvých sto metroch. Preto vravím, že dole kopcom už len na bicykli :-)

Dorazili sme ku hotelu, zapili túru kofolou (ako šofér sa inak nedalo) ochladili nohy v potoku a vyrazili domov. Cestou sme sa zastavili ešte v reštaurácii Rieka pri Šútove, kde som zistil, že som vegetarián - to preto, že mäso jem zásadne so zeleninou :-) A dokonca aj to mäso, ktoré som jedol, bolo zo zvieratka, ktoré jedlo zeleninu...

Domov sme dorazili večer, pomasírovali nohy chladivým gélom a potom si pamätám už len to, ako som sa zobudil na druhý deň ráno.

Pokiaľ rozmýšľate, kam ísť na výlet, Jánošíkove diery odporúčam. Je tu veľa možností trás, rôznych náročností a trvania. Ja sa osobne plánujem vybrať aj na Veľký Rozsutec, pretože sú to klenoty Kriváňskej Malej Fatry. Pripájam niekoľko fotografií pre lepšiu predstavu prostredia :-)

Katka a mama čakajú, ja stúpam hore :-)