Nestáva sa často, že služobná cesta
poskytne čas na vaše hobby. Sám nie som výnimkou. Cestujem pomerne často -
letecky aj autom a za posledné tri roky som na svoj koníček v rámci
"služobky" (horská cyklistika) ani nepomyslel. No dobre...pomyslel,
keď som videl z auta, kancelárie, zasadačky alebo lietadla tie pohoria a kopce
od Bulharska až po Portugalsko.
Všetko sa však zmenilo vďaka dvom týždňom
v Nemecku, kde som bol pozvaný na školenie v oblasti spracovania kompozitných
materiálov. Technológie RTM, infúzia, filament winding, pultrúzia...ale to je
zas do iného článku J
Čakalo ma 930km, ktoré som absolvoval
autom....z domu až do mestečka Bad Urach v Nemeckej spolkovej republike
Bádensko-Wuttenbergsko. V blízkosti je väčšie mesto Ulm, či Stuttgart.
Južne zas Albstadt s bikeparkom a XCO okruhmi, kde sa jazdil pretek
XCO UCI len nedávno.
Nakoľko som sa tu objavil aj pred rokom -
na otočku, vedel som, že musí byť fantastické jazdiť po okolí. Mimo počtu cyklistov,
ktorých som tu všade videl, to prezrádzali aj recenzie a rôzne videá na
internete. Do mobilnej aplikácie Phone Maps som si zakúpil mapy tohto regiónu, ktoré
sú však aj veľmi dobre značené.
Okrem obligátnych vecí súvisiacich s mojou
prácou skončil v kufri auta aj môj bicykel a celá cyklovýbava.
Prvých 5 dní boli hlavne pracovné záležitosti
avšak čo ma tešilo, bicykel v hoteli mal vlastnú garáž s náradím, pumpou
sadou na opravu defektov a nabíjačkou - v prípade, že ste
elektro-cyklista....čo je tu mimochodom postupne štandard a NIKTO to
nerieši. Máš – nemáš...tvoja vec, jazdi na čom chceš, na čo máš, čo ti
vyhovuje.
Prichádza piatok a s ním aj
dilema....všetci išli domov, za rodinami, priateľmi.....len ja na hotel do jednolôžkovej
izby s 8 nemeckými kanálmi, drahým minibarom a prehriatými stenami od
horúčav, ktoré tu posledné týždne panujú. Prišiel správny čas pre bike a tak sa
rýchlosťou blesku prevlečiem z pracovného do športového. Vonku sa odohráva
peklo a teplomer hlási biednych 34°C o šiestej podvečer. Viem, že v okolí
mestečka sú vodopády a nad mestom zrúcanina hradu - čo je ideál na podvečerný
výjazd, keďže slnko tu zapadá o čosi neskôr ako u nás. Ruiny hradu Hohenurach
nad mestom sú ľahko dostupné, ale ťažko šliapateľné a tak v prvom lepšom
kopčeku zo mňa tečú litre potu naraz. Avšak krátke cca 20 minútové stúpanie
ihneď pominie do zabudnutia, keď sa ocitnete nad mestom a vetrík vás príjemne
ochladzuje.
Po fotkách a
"selfíčkach" sa púšťam sa do zjazdu po širokej lesnej ceste. Odrazu
zbadám na boku odbočku...úzky lesný chodník, ktorý smeruje takisto k
vodopádom....nádhera, kamene, korene a úzky chodník, prevažne smerujúci dole
kopcom. Po chvíľke blaženého "bajkerského banánového úsmevu" ma
chodník vypľuje na štrkovú cestu smerujúcu priamo k väčšiemu z dvoch
vodopádov - Uracher wasserfall.
Pri vodopádoch je
dokopy 6 ľudí, 2 psy a niekoľko havranov. Vzduch je tu citeľne chladnejší a tak
je to ideálna príležitosť schladiť sa v tak horúci deň. Po značenej cykloceste
sa púšťam k susednému 4 km vzdialenému Gutensteiner wasserfall. Ten však na
moje sklamanie len tak kvapká...darmo dva týždne sucha mu dali zabrať.
Našťastie nad vodopádom sa nachádza malé jazierko kde sa dá tiež príjemne
ochladiť a nakoľko tu nikto nie je, dovoľujem si vyzuť sa a schladím si nohy.
Greenpeace nechodí a tak odchádza po chvíľke ja aby som neublížil vodnému
enviromentu J
Prichádza
sobota....ráno zhltnem za tanier vločiek s jogurtom, zajem to jahodami, hroznom
a kivi. Na to vypijem čiernu kávu a
letím..........na wc, ako to môžete pre boha jesť??? Neskôr letím do garáže a už o 8:30 šliapem
krížom cez mesto k pravdepodobnému bodu výstupu na kopce - z aplikácie
Trailforks vyčítam, že hrebeň je tzv. bikerské nebo a tak sa už neviem dočkať.
Aplikácia nesklamala a čakalo ma niekoľko kilometrov opusteného úzkeho chodníka
(trialu po bikersky), cez les bez výrubu, bez stôp od traktorov,
motorkárov, štvrkolkárov a iných
"károv" :-) Podotýkam, že plášte so zosilnenou bočnicou sú
nevyhnutnosť, nakoľko trčiace kamene sú ostré ako príspevky niektorých jedincov
na tunajšom fóre. Traily sa vlnia, krútia stúpajú klesajú až ma po prudkej
stojke vypľujú na cestu pri letisku v obci Holben. Na letisku je prevádza asi
ako na tom Bratislavskom počas Vianoc, tak to otáčam a trochu si oddýchnem po
asfaltke....nakoľko idem po hlavnej ceste, kde je zákaz predbiehania a plná
čiara, štyri autá idú za mnou a nikto netrúbi...neobieha...počkajú si na
rovinku a potom slušne s odstupom, ako keď obchádzate predajcov voňaviek v
obchodnom centre obiehajú...neuveriteľné, mám pocit, že keby som sa s bicyklom vysypal
do jarku tak tí šoféri to so súcit strhnú za mnou. Prichádzam do obce
Grabenstetten - kde je takisto letisko a kde má lietať môj nemecký kolega,
ktorý však nelieta a ani tam nie je. Beriem bike na plecia.....a idem ďalej. V
diaľke vidím ďalšie zrúcaniny hradu Hohe Nuffen. Viem, že je tam aj krčma a „reštika“,
tak je cieľ jasný - domáci koláč a
weissbier to istia a dodajú sily. Na hrade sa taktiež zrazím s miestnou partiou
cyklistov rôzneho veku, pohlavia, vierovyznania a pohonu (normálne bicykle a aj
elektro). Dáme sa do reči a tak ma prehovoria previezť po hrebeni - od hradu až
na opačnú stranu údolia na "vykapaný" vulkán menom Jusi. čakalo ma
niekoľko km čistého trail mtb v náročnom teréne a to dalo slušne zabrať hlavne
technike. Ideálne na tréning rovnováhy a základných trialových prkov.
.
Druhú polovicu tvorila klasika...padáky, alebo otvorené switchback-y (
po turisticky cik-cak) a hneď na to strmé stojky... Po dosiahnutí vrcholu mi
kolegovia doporučili nefotiť...vraj je tam zakázané jazdiť :-) Tak aspoň jedna
panoráma z približnej polovice trasy: V pravo vidieť hrad, v strede v pozadí
zas kopček Jusi.
Cestou stretávame
aj peších, ktorí čosi pofrflú po nemecky, ale napríklad vychádzame aj na hranu
kopca odkiaľ štartujú paraglajdisti. Z kopca sa púšťam do dediny Dettingen an
der Erms a odtiaľ do Bad Urach-u na hotel. Po sprche a "šlofíku" si
idem dať zaslúžený burger do mesta - mimochodom s moc pekným centrom.
V nedeľu sa ranný
rituál opakuje.....ale s miernym posunom času. Vyrážam opačným smerom ako
predošlé ráno. Cestou ma najprv obehne partia dôchodcov na elektro-bicykloch s
vetrom v troch vlasoch ma obehnú v najstrmšej časti, či moju morálku úplne
zdecimuje. Onedlho sa púšťam na cestu zas, keď ma dobehnú štyri ženské, zas na
elektro-bicykloch....chvíľu im stíham, ale keď sa mi začne zahmlievať pred
očami uberám plyn a oblievam sa vodou....tetušku dobehnem na vrchu hrebeňa, kde
mi lámanou nemčino-angličtinou ponúknu Kirchen Schnaps....ekvivalent našej
čerešňovice. Nič moc v tom teple...ale som rád, že slovenské tradície - s
"ploskačkou" do lesa - sa vyskytujú aj na "civilizovanom
západe" :-) Cesta po hrebneni je zas viac-menej rovinatá s peknými výhľadmi
do dolín, na Bad Urach, zrúcaninu Hohen Urach....Nachádza sa tu aj široká cesta
pre bicykle s vozíkmi, takže je to len o preferenciách cyklistu.
Stretávam tu aj „obchoďáka“ z firmy Magura, ktorá sídli tiež v Bad
Urach-u a tak prehodíme niekoľko slov. Prezrádza mi, že trialov je tu
toľko, že by som ich nestihol pojazdiť ani za rok – všetko to sú bývalé aj
stále funkčné poľovnícke chodníky. Kde sú tie časy, keď aj u nás chodili
poľovníci pešo a nie na starom hrdzavom, zaolejovanom džípe dobre, že až
hore na posed. Pokračujem ďalej
po hrebeni s peknými výhľadmi i miestami na oddych.
Po pár kilometroch vybehnem takmer
uprostred plachtárskeho letiska. Nakoľko tu je bufet, pozriem si s radlerom v
ruke niekoľko štartov vetroňov a pokračujem smerom späť na Bad Urach po cykloceste
- neodpustím si to, ale lepšej ako naše cesty 1. triedy.
V nedeľu poobede sa opäť spojím s kolegom
z tunajšieho letiska a po dlhom prehováraní, v trvaní cca 12 sekúnd sadám do
auta a mierim na letisko v Grabenstetten. Tu ma čaká motorový vetroň Dimona a
tak si vychutnávam zo vzduchu miesta, kde som ešte pred pár hodinami dral
brzdové platničky a potil litre potu.
Pochopil som, že to, či máš 26-ky, 27,5,
plusky, 29-ny, ht-čko či fulla je len tvoja vec. Nepotrebuješ predsa okoliu
dokazovať, že ty máš to najlepšie...každý je jedinečný a vyhovuje mu to,
čo inému menej. Preto je skvelé, že existuje toľko možností a kategórií
bicyklov aby si vedel každý vybrať ten svoj a hlavne ho jazdiť pre radosť.
Na Slovensku však všetci všetko zvyčajne
len ofrflú zatratia skôr než spoznajú či skúsia a tak tento odsek píšem
s malou dušičkou...
Máme sa od našich západných susedov čo
učiť...nie len technologicky, ale napríklad aj morálne, či vo vnímaní chodcov,
cyklistov, prírody a jej ochrany. Nie všetci berú výjazd na biku ako tréning.
Ľudia tu jazdia pre radosť, pre to aby spoznali svoje okolie užili si
v prírode pred ďalším pracovným týždňom...samozrejme kto má ambície na
preteky, nech sa páči. Ale na čo to porovnávanie a osočovanie na základe
bicykl? Nevieš čo má ten človek za sebou, čo má doma, v práci....nerieš, jazdi a teš sa!
