Veľkonočný piatok som strávil na bicykli, motkal som sa popod Maguru a v tom horskom vzduchu, plnom jarných vôní som si uvedomil, že ak nestrávim v lese aj sobotu tak si budem hlavu búchať. Vedel som, že v utorok po sviatkoch ma čaká služobná cesta do Bulharska a veľa času presedím v aute alebo na stretnutiach. S kamarátom Maťom sme "zabili" piatkový večer vymýšľaním, kam pôjdeme.
Pôvodný plán bol len krátky jednoduchý výstup na nejaký kopček s našimi budúcimi ženami, ale nakoniec to nevyšlo a tak sme si mohli prihodiť na plecia. Výber padol na Rokoš. Tento kopec som videl toľko krát, počul o ňom, ale nebol som tam a tak som sa aj tešil. To som nevedel, čo nás ešte čaká...
Vyrazili sme o deviatej z Prievidze autom do Ježkovej Vsi, odkiaľ vedie žltá TZ až na hrebeň. Je to asi ten ťažší variant. Cesta sa hneď za dedinou začala nekompromisne dvíhať a uhol stúpania mi začal pripomínať výstup na Choč. Aby toho nebolo málo, nezobral som si veľa vody.....rovná sa, zobral som si jej málo. Nezobral som si ani starecké turistické palice a tak som si to stúpanie mohol užiť naozaj naplno. Navzdory tomu zákernému uhlu sa nám naskytlo niekoľko krásnych výhľadov, ktoré aspoň na chvíľu utíšili naše nadávky.
Ako prvý cieľ sme dosiahli Predný Rokoš 811 m.n.m. Naskytol sa nám výhľad na kus pohoria Strážovských vrchov, Rudniansku dolinu a v pozadí aj Temeškú skalu a Maguru. Nasledovala klasická hrebeňovnka, hore-dolu. O tom, čo spôsoboval nedostatok vody, sa mi písať nechce. V prvom rade to bola moja blbosť a v druhom rade opisovať, že som vyzeral ako vyschnutá dážďovka, ktorá sa nestihla odplaziť z chodníka nemá význam.
Vyšliapali sme až do sedla pod Rokošom, odkiaľ to bolo k vrcholovému hríbiku iba kúsok. Cestou sme objavili ešte jeden pekný výhľad na Predný Rokoš a časť trasy ktorú sme prešli.
Na vrchole sme sa pofotili a zbehli sme kúsok nižšie pod vrchol, kde sa nachádza pamätník Ľudovíta Štúra a Šaniho Dubčeka. Okrem týchto dvoch tu bola ešte celkom slušná banda turistov. My s Maťom sme si sadli obdaleč a kochali sa výhľadom na Jankov vŕšok a hrad Uhrovec. Jedol som iba zeleninu, nakoľko som sa snažil doplniť tekutiny.
Po nutnom oddychu sme sa vybrali dolu. Cieľom bolo Nitrianske Rudno, kde by sme počkali na autobus, odviezli sa do susednej dediny, kde som mal auto. Medzitým sa slušne ochladilo a začal fúkať silný vietor. Na hrebeni, medzi holými stromami to bolo skutočne nepríjemné, aj keď sme išli už len dolu kopcom. Pred nami bola ešte Košútova skala, lenže mi znechutení počasím a nedostatkom vody sme ju obišli a tým pádom sme aj minuli značku, ktorá nás mala doviezť do Rudna. Vďaka moderným technológiám, sme sa dolu skotúľali po zvažniciach a zvieracích chodníčkoch. Dorazili sme do Rudna, samozrejme v prvej krčme som "exol" pol litra kofoly. Pivo som nemohol, šoféroval som. Dali sme si ešte kávu nech v tom autobuse nezaspíme, pojedli sme čo nám ostalo a "hajde" domov.
Rokoš bol posledným kopcom tu v okrese, z tých známych, ktoré som ešte nepokoril a tak si môžem "odfajknúť" v mojej pomyslenej hitparáde kopcov ďalší. Chcem týmto poďakovať ešte raz Maťovi, že sa bratsky podelil o vodu a pre Vás ostatných len toľko: Nieje dôležité, pobaliť si fotoaparát, kameru, gps....lebo keď nemáte vodu, ani gps nefunguje :-) Turistike zdar. Nazdar!!
PS.: Aj keď som vodu nemal, takéto pekné video som urobil: ROKOŠ 19.4.14
